xVybraná videa
text k videu
Holger Strohm o jadrovej energii, Fukušime a záhube ľudstva
KenFM v rozhovore s Holgerom Strohmom 1. časť
Srdečne vás vítam v ďalšom vydaní KenFM v rozhovore". Náš dnešný hosť sa volá Holger Strohm. Dobrý deň pán Strohm. Dobrý deň. Pán Strohm, ste niečo ako atómový pápež, vyznáte sa v otázkach štiepenia jadra, jadrových zbraní, ochudobneného uránu. Ste kompetentný človek na všetko čo súvisí s jadrovou energiou, pretože sa intenzívne zaoberáte touto témou už od roku 1971.

Skôr než začneme o tom hovoriť a spomenieme napríklad aj situáciu vo Fukušime, aký je stav vecí atómovej loby... Vy to spomínate aj vo svojej knihe POKOJNE DO KATASTROFY, ktorá vyšla aj ako filmový dokument na DVD. Ale, rád by som sa vás na niečo opýtal. Narodili ste sa v Lübecku, a ste aj učiteľ, študovali ste na učiteľskom úrade a bol ste poradcom pre priemyselné otázky.

Čo vás motivovalo, že ste sa začali zaujímať o jadrovú loby, ako prebiehal váš vývoj? Vlastne som bol laik. Prirodzene, študoval som výrobnú techniku, takže viem, ako sa majú jadrové elektrárne stavať, ale o tej problematike som vtedy nemal ani tušenia. Skôr to bol pocit v žalúdku, tých niekoľko občianskych iniciatív, ktoré vtedy existovali. Začal som sa o to zaujímať, začal som chodiť do lekárskych knižníc a informoval som sa.

To súviselo s vašou vtedajšou manželkou. Áno, s bývalou manželkou, Švédkou. Vtedy som býval vo Švédsku, potom sme odišli do Kanady. Písala tam knihu o ochrane životného prostredia. Amerika bola skrátka ďalej. A keď som to čítal, bol som zdesený a povedal si, že keby to ľudia vedeli, možno by to nerobili. V tom som sa prirodzene zmýlil. Ale potom som začal písať moje prvé knihy.

A keď som potom zistil, aká nebezpečné je jadrová energia a ako veľmi sa v tejto oblasti klame, informoval som sa podrobne. V roku 1971 vyšla kniha, ktorá je dodnes vysoko aktuálna. Bolo to v čase pred Fukušimou, pred Černobyľom, no niektoré iné jadrové katastrofy sa už stali. aj keď nie v tom rozsahu, prípadne ich vtedajší rozsah nebol známy. Tá kniha sa volá POKOJNE DO KATASTROFY.

Vtedy ste nedokázali nájsť vydavateľa tejto knihy. Vydali ste ju vlastným nákladom. Viac ako 80 vydavateľstiev ju odmietlo vydať. Teraz vyšla ako DVD s rovnakým názvom, vystupujú tam mnohí veľmi zaujímaví ľudia, niektorých už poznáme z relácií KenFM, napríklad profesora Lengfeldera alebo Friedera Wagnera. Ale ani v tomto prípade sa vám nepodarilo nájsť požičovňu filmov, pre tento skutočne špičkový dokument trvajúci 1 hodinu a 56 minút, ktorý by mal byť premietaný povinne.

Zmenilo sa niečo v tejto krajine? Mám na mysli politickú klímu. Majú inak zmýšľajúci ľudia aspoň možnosť, prezentovať svoje názory? Je to to isté! Kedysi vás skutočne brutálne prenasledovali, ako odporcu jadra. Dnes vás prenasledujú prefíkanejšie. Prinajmenšom vtedy... keď viete na túto tému dostatočne veľa a viete byť pre nich nebezpečný. Medzičasom zavládla strašná nevedomosť.

Voľakedy nás bolo menej, boli sme však veľmi dobre v obraze. Všetci veľmi solidárni. Dnes je to naopak. Ľudia sú nesolidárni a takmer o tom vôbec nič nevedia. A to napriek tomu, že nebezpečenstvá jadrovej energie naďalej pretrvávajú. Samozrejme, je to teraz oveľa horšie, pretože jadrových elektrární je stále viac, a čím dlhšie sú v prevádzke, tým viac rozpadu materiálov v dôsledku rádioaktívneho žiarenia, takže nebezpečenstvo nehody rastie.

Budeme sa veľmi podrobne rozprávať o rôznych aspektoch jadrovej energie. O jadrovej technike, o jadrových zbraniach, aj o údajne mierovej a neškodnej energii a tiež o munícii s ochudobneným uránom. Poďme však späť. Vy ste poradca pre priemyselné otázky. Na to sa často zabúda. Boli ste na druhej strane barikády, rovnako ako napríklad Daniel Ellsberg, ktorý najskôr pracoval pre CIA a potom sa z neho stal aktivista a pacifista.

Kedy došlo k obratu u vás? Súviselo to iba s touto ženou alebo by sa dalo povedať, že predtým ste boli naivný? - Áno. - Takže by ste stavali jadrové elektrárne? Pravdepodobne áno, vtedy som nevedel, aké sú nebezpečné. Čo sa týka naivnosti, stále som naivný. Ak by som nebol naivný, nemohol by som robiť to, čo robím. Ja skutočne verím tomu, že dokážete niečo zmeniť v lepšie.

Môj rozum, intelekt mi však hovorí, že je to úplne beznádejné. Ľudstva sa chce vyhubiť, nikto mu to nevyhovorí. Na druhej strane si hovorím, že neexistuje žiadna alternatíva. Buď záhuba alebo život. Máme na výber iba tieto možnosti. Väčšina ľudí o týchto veciach nechce vedieť, lebo ich zaťažujú. - Potláčajú to. - Potláčajú v podstate všetko. Vidíme to na Fukušime. Je to už dva a pol roka... Nuž a nikoho to už nezaujíma.

V médiách sa o tom vôbec nehovorí aj keď je to tam stále horšie. Tá záležitosť ešte zďaleka neskončila. Ľudia však o tom nechcú vedieť. A moje aktivity boli vlastne zúfalé pokusy priviesť ľudí k rozumu. A musím povedať, že niečo som predsa len dosiahol, ale nie toľko, koľko by som si prial. Dobre, ale Nemecko predsa vystúpilo z jadrovej energie, prinajmenšom oficiálne. Takže ste dosiahol veľa.

Tak tomu neverím. Myslím si, že sa k nej nakoniec vráti. Mimochodom, istá stratégia, ktorú si jadrová loby vytýčila už v roku 2008 – 2009, hovorí o tom, že energiu spravia tak drahú, aby nakoniec jadrovú energiu prezentovali ako jedinú lacnú alternatívu. Takže vy si myslíte, že oni do nej opäť naskočia. Áno, správne. Tieto stratégie boli dávno vytýčené, a sú aj napĺňané.

Navrhuje ich jadrová loby a politici ich realizujú, ako vidíme. Ste príliš pesimistický. Nedokážem si predstaviť, že po Fukušime niekto v Nemecku bude chcieť, aby sa postavila nová jadrová elektráreň alebo aby staršie bežali dlhšie, ako je dohodnuté. V Nemecku je približne tretina ľudí, ktorým by to bolo ľahostajné alebo ktorí by to tak akceptovali, ale my o tom aj tak nerozhodujeme.

Sú to lobisti, politici, ktorí rozhodujú. Takže pokojne by vyhlásili, že jadrové elektrárne budú prevádzkované ďalej. Áno. A okrem toho elektrárne, spoločnosti ktoré jadrové elektrárne prevádzkujú, chcú podať žaloby. Najskôr v New Yorku... a potom pred ústavným súdom. Ak by ich jadrové elektrárne mali byť odstavené, chcú odškodné rádovo desiatky až stovky miliárd.

Ešte zďaleka nie je rozhodnuté, čo sa v tejto súvislosti stane. Merkelová, no dobre, ona vždy bola zástankyňa jadra... Potom zmenila rétoriku, pretože chcela vyhrať voľby. - O to išlo. - Takže oportunistka. Áno. Taká bola predsa vždy. Veď bola stopercentná socialistka a tajomníčka propagandy FDJ (mládežnícka organizácia z čias NDR). A potom sa z nej stala dobrá kapitalistka, ako z mnohých v NDR, ktorí sú teraz pri moci.

Váš dokument POKOJNE DO KATASTROFY, hodina a 56 minút, sa vám skutočne vydaril, to hovorím teraz ako človek, ktorý sa v tejto oblasti vyzná, pretože je to ťažká téma. Keď sa pozrieme na vašu knihu, má viac ako tisíc strán. To nie je oddychová literatúra. A myslím si, že vaše DVD je prístupné. Každú chvíľu si ho treba zastaviť, pretože je to predsa len silná káva.

Ale určite je prístupnejšie ako kniha, preto to bol krok správnym smerom. Namieste je nasledujúca otázka: Kniha pochádza z roku 1971 odvtedy sa toho mnoho neudialo, čo sa týka jadrovej energie. Naopak, boli postavené ďalšie jadrové elektrárne, došlo k dvom veľkým katastrofám, napriek tomu jadrová energia zaznamenáva rozmach na celom svete. Ako dlho ste pracovali na tom, tak rozsiahlu a ťažkú knihu prezentovať na DVD? Ako ste postupovali?

Bol to váš nápad? Ako ste to chceli spraviť? Nuž, môj najstarší syn študoval kameru. A to sú prakticky jeho kolegovia. Musím vás však opraviť, ten film som nerobil ja, ja som ho financoval. - Vy ste ho produkovali. - Áno! A natočil ho jeden poľský režisér, Marcin El Spolu s mladým tímom. Sú to všetko absolventi Akadémie médií. Čítali moju knihu GAIA PLAČE a tá na nich veľmi zapôsobila.

A tak sa pustili do filmu POKOJNE DO KATASTROFY. Prišli za mnou, a povedali, že kniha je super, ale tak hrubú knihu nikto nebude čítať. 300 strán! To nikto neprečíta, musíme to spraviť inak. Je tu nová generácia, ľudia sú vizuálne fixovaní reagujú už iba na obrazy... takže musíme ich osloviť inak. Tak som súhlasil, už dlho som mal v pláne spraviť film s tými starými odporcami atómovej energie skôr ako všetci pomrú a celé ich poznanie vyjde navnivoč.

Tak povedali, že by to radi spravili, ale že či to budem financovať. A ja som súhlasil. A tak to celé vzniklo. A potom dlhé roky bez nároku na odmenu, takmer všetci pracovali na filme bez nároku na odmenu, až po pani, ktorej hlas sprevádza celým filmom za čo som im veľmi vďačný. A títo mladí ľudia... na tom pracovali celé roky. Pán Marcin, režisér sa takmer stal bezdomovcom, pretože už nemal peniaze.

Celé roky musel naďalej platiť nájom. Ale všetci to prestáli, klobúk dole! Z filmu je zrejmé, že v jeho úzadí stojíte vy ako autor. Dokonca v ňom poskytujete krátky rozhovor. Ste spokojní s výsledkom, alebo si skôr myslíte, že čo už, kniha je predsa len niečo iné? Film a kniha sa dopĺňajú. Musíme sa pokúsiť osloviť ľudí. A s takou hrubou knihou to dnes už nie je možné.

Dnes ľudia bojujú s knihou už keď má iba 200 strán, s výnimkou zábavnej literatúry prípadne mediálne podporovanných kníh. Ak však niečo podporujú, potom to nie je dôležité, je to iba niečo na odvrátenie od skutočných problémov. Tento film sa nedostal do kín. Jediný novinár, ktorý sa filmu zastal bol Jakob Augstein z DER FREITAG, ktorý povedal, že je to hanba pre demokratickú spoločnosť, keď sa takýto film nedostal do kín.

Do žiadneho kina, ani v Európe? Ale áno, premietali sme ho v Osle, boli sme na v Rio de Janeiro na URANIUM FILM FESTIVAL, kde sme získali aj cenu. Je niekde v zahraničí oficiálne premietaný v kine? Nie, zatiaľ nie. To treba celé nadabovať, máme síce už celý rad prekladov, ale ešte stále mám dlh 40 000 eur a také nadabovanie, ak má byť profesionálne urobené, stojí okolo 10 000 eur.

Takže najskôr musím upokojiť daňový úrad. Pretože oni si nijako nevážia moje aktivity - štát ako taký. Skúšajú ma zastaviť, kde len môžu. Dali ste vyrobiť anglickú verziu, a čo je zaujímavé, momentálne pracujete na japonskej verzii. Pre Japonsko je váš film zaujímavý, a tak sme naskočili priamo do ďalšej témy. Vedeli by ste nám predstaviť status quo „atómovéhe hospodárstva", nazvime to tak?

Máme jadrové zbrane, máme mierové využitie jadrovej energie, teda jadrové elektrárne, reaktory. A máme množstvo reaktorov pod vodou, ktoré poháňajú lode. Aké sú ich počty? - Nuž, myslím si, že stále existuje približne 20 000 rakiet - S jednou alebo viacerými jadrovými hlavicami. - Tých bolo kedysi podstatne viac. Áno, medzičasom prišli trocha k rozumu. Ale myslím si, že nie je podstatné, či možno zničiť svet 100-razy alebo 20-razy.

Raz stačí, však? K tým jadrovým hlaviciam treba povedať aj to, že moderné hlavice majú často silu 1000-razy vyššiu ako bomba zhodená na Hirošimu. Šialenstvo! A takýchto hlavíc máme v skrini okolo 22 000. To sú tie klasické bojové hlavice, taktické zbrane. Koľko reaktorov sa na svete prevádzkuje? Približne 500. A kde sú, väčšinou? Francúzsko, Amerika... ale doťahuje sa na nich Čína.

To je smutné, musím podotknúť. Očakával som od Číňanov viac. Japonci boli tiež veľkí fanúšikovia jadra. Tí už trochu prišli k rozumu, ale ešte nie celkom. Chcú v tom pokračovať. Očividne tam nie je efekt poučenia sa, v politike. Vôbec sa nepoučili. Vidíme to na histórii: ustavičné vojny, vraždy, zabíjanie, chamtivosť, lúpeže a tak ďalej. Človek sa akosi nedokáže poučiť.

Občas mám pocit, že človek je stále hlúpejší, aj keď si myslí, že je stále múdrejší. Existuje predsa výskum, že ľudia žijúci v rádioaktívnom prostredí sú stále agresívnejší a hlúpejší, takže to vyzerá byť pravda. Takže tu máme cca 500 reaktorov po celom svete, ich počet rastie. Potom sú tu aj reaktory, ktoré poháňajú napríklad lode. Áno. Lietadlové lode, ponorky, ľadoborce.

To bude niekoľko stoviek. Armáda prirodzene utajuje počet svojich ponoriek, však? Ale na svete ich určite bude okolo stovky. To všetko navzájom súvisí. Jedno nedokáže bez druhého byť. Viete nám to vysvetliť? Mierové využívanie jadrovej energie nebolo na prvom mieste. Najskôr sme mali vojenské využitie. Potom prišlo mierové využitie a teraz využívame dokonca aj odpadové produkty, v podobe streliva s ochudobneným uránom.

Prečo jedno nedokáže existovať bez druhého? Ľudia to vôbec nepochopili! Aby ste mohli vyrobiť atómovú bombu takú obyčajnú, potrebujete približne 6 kilogramov plutónia alebo vysokoobohateného uránu. Urán existuje v podobe dvoch izotopov U238 a U235. Jeden sa dá štiepať, toho je však v prírode iba 0,3 percenta. Preto ho treba separovať z druhého izotopu.

Na to existujú tie tzv. centrifúgy, ktoré sa rýchlo otáčajú a to ťažké odstredia. Potom sa to obohatí na 3 percentá a vtedy môžu udržať štiepnu reakciu. A keď chcete vyrobiť atómovú bombu, dá sa vyrobiť už s uránom obohateným na 50 percent. Taká bomba je však špinavá a ten výbuch nie je celkom efektívny. Zvyčajné, teda americké, ruské atómové bomby majú urán obohatený na 98 až 100 percent.

No a plutónium vzniká z uránu 238, v ktorom uviazne jeden neutrón a vznikne z neho plutónium, a to možno opäť štiepiť. Nepárne izotopy možno štiepiť, párne nie. - Plutónium vzniká vždy, keď je v prevádzke jadrová elektráreň. - Správne! To znamená, každá jadrová elektráreň, keď je mierovo prevádzkovaná, produkuje v každom jednom prípade plutónium na vojenské účely! Veď preto ich väčšina krajín chce!

Existujú krajiny, ktoré vôbec nemajú potrebnú rozvodnú sústavu. Prípadne majú toľko ropy a zemného plynu, že ich vôbec nepotrebujú. Ale samozrejme chcú atómovú bombu. K atómovej bombe sa možno dostať iba mierovým využívaním jadrovej energie, inak by to bolo príliš drahé. To znamená, jadrové elektrárne, ktoré máme, sú potrebné aj na to, aby zásobovali vojsko potrebným plutóniom, a elektrická energia je vlastne ODPADOVÝ PRODUKT!

- Aj tak sa to dá povedať, áno. - Prečo to niekto nepovie verejne? Prirodzene preto, lebo nám to podsúvajú ako mierovú energiu, zdravú energiu, ako ochranu životného prostredia, atď. Je v tom množstvo propagandy. Pamätám si, ako sme v škole ustavične museli písať slohy na tému Ja a atóm alebo Škola a atóm, Už vtedy chceli decká nastaviť na jadro.

Aj preto, aby neskôr pracovali v atómovom priemysle a oni mali dostatok kvalifikovaných pracovníkov, že? Ak je niekto proti atómovým zbraniam, mal by sa vzdať klasických jadrových elektrární. To je predpoklad. Sú to dve jednovaječné dvojčatá. Jedno nemožno oddeliť od druhého. V súčasnosti máme do činenia aj s ochudobneným uránom Ťažký prvok, ktorý je neškodný, keď sa ho dotýkame, ale je nebezpečný, keď sa montuje do munície.

Existuje film SMRTIACI PRACH od Friedera Wagnera. Ten je tiež vo vašom dokumente. Takáto strela vďaka svojej hmotnosti, keď prerazí pancier vznieti sa a vzniknú nanočastice, ktoré sa rozptýlia po celej planéte a ktoré sú vysoko jedovaté a rádioaktívne. K rádioaktivite treba uviesť aj to, čo mnohí ľudia vôbec netušia. Prof. Lengfelder to vo filme uvádza tiež: Neexistuje hranica, od ktorej je rádioaktivita bezpečná.

Tá hranica je nula. Napriek tomu sú limity rádioaktivity ustavične zvyšované. Aj po Fukušime bol limit teda hodnota toho, ako silne môžu potraviny žiariť, zvýšený až 4 000-razy. Ako dlho to takto môžu robiť? Až si aj najväčší hlupák uvedomí, že rastie detská úmrtnosť, že rastie výskyt rakoviny? Dokedy to môžu robiť? To sa nedá robiť donekonečna! To je žiaľ vynútené situáciou.

Jednoducho to už nemôžu zvrátiť. Pred Černobyľom sme mali iba 0,3 becquerela na kilogram potraviny. Po ňom 500! Po Fukušime, aj keď je to na opačnom konci sveta, bola hranica zvýšená až na 1 350 becquerelov na kilogram potraviny. A keď teraz začnú vyberať palivové články zo skladovacieho bazéna v reaktore č. 4... Veľká katastrofa Japonska ešte len príde, ešte zďaleka sa to neskončilo!

Keď sa to stane, chcú zdvihnúť hranicu na 4 000 becquerelov na kg. To bude 13 000-násobné zvýšenie! - V porovnaní s dobou pred Černobyľom? - Áno. Takže to, čo bolo voľakedy rádioaktívny odpad a patrilo do olovenej schránky, to bude teraz zdravá potrava, ako nám podsúvajú. A to stále nie je koniec. Prídu ďalšie nehody reaktorov! Aj v Európe.

To znamená, že limit bude ustavične rásť... Ako môžete tvrdiť, že prídu ďalšie nehody, nemôžete predsa vidieť do budúcnosti! Nuž, v istom ohľade áno. Černobyľ som predpovedal v desiatkach prednášok. A potom niektoré nemecké noviny priniesli polstránkové inzeráty firmy na spracovanie jadrového odpadu kde uviedli, že Holger Strohm konfrontoval poslucháčov desivou víziou nepredstaviteľného rozsahu o údajne očakávanej atómovej katastrofe.

A zverejnili to práve v ten deň, kedy vybuchol Černobyľ. Dozvedeli sme sa to až neskôr. Neviem, odkiaľ to viem, možno preto, že som bol tak dlho politicky prenasledovaný, až napokon veľmi alergicky reagujem na nebezpečenstvo. A aj v prípade Fukušimou mi bolo jasné, že sa také niečo stane. A prídu ďalšie nehody. Stále viac a stále častejšie. - Jednoducho preto, lebo budeme mať stále viac jadrových elektrární...

- A ktoré sú medzičasom veľmi staré! Presne tak! Rádioaktívne žiarenie vystreľuje z kryštalickej štruktúry materiálu jednotlivé atómy a materiál sa tak stane krehký. Ten kov sa postupne rozpadá. - To znamená, že reaktor ho zvnútra rozkladá. - Presne tak! A vzniká tak veľmi nebezpečná situácia pretože sa môžu vyskytnúť také nehody, aké si ani nevieme predstaviť.

Napriek tomu tieto elektrárne dostávajú, a vo filme na to poukazujete certifikát štátnej skúšobne, že sú technicky skontrolované a bezpečné. Ako je to možné? Nie sú bezpečné. Ten certifikát si kúpia. Skúšobne z toho predsa žijú. Sú predsa súčasťou atómového priemyslu. To všetko sa rieši peniazmi. Keď chcem znalecký posudok, objednám si ho a dopredu poviem, aký výsledok chcem. Veď prečo by som mal zaplatiť za niečo, čo je pre mňa negatívne.

To znamená: zaplatím si povolenku! A získam doklad, že je to úplne neškodné. Takto to skrátka funguje. Pán Strohm, nápadné je, že vždy keď sa stala nehoda, alebo dokonca SUPERGAU, pričom GAU je najťažšia konštrukčne uvažovaná nehoda, SUPERGAU je znásobenie GAU! Vždy keď k takej nehode príde, platí zákaz informovania verejnosti. Tá sa o tom dozvie oveľa neskôr, ak vôbec. Dostávame sa ku Krümmelu (problematická JE).

Ako to vyzerá, keď v Nemecku nejaký reaktor prestane fungovať, keď napríklad horí? Celé roky nám zatĺkajú, že sa tam vôbec niečo stalo. Potom sa po rokoch dozvieme zo štatistík, že v okolí vyskočila rakovina a úmrtnosť detí a až vtedy priznajú, že sa tam niečo zrejme stalo. Ako je to možné? Také niečo sa vlastne nedá utajiť, veď to vidno na ľuďoch, nemocniciach, štatistikách. že vládne zákaz informovania.

Aký je status quo, keby napríklad v Nemecku v niektorej jadrovej elektrárni došlo k roztaveniu jadra. Informovali by ľudí? Je na to nejaký predpis? Máme skúsenosti z Černobyľu a Fukušimy: Dodnes nám klamú! Prakticky nám iba klamú. A u nás sa doteraz tiež iba klamalo. Po Fukušime sme sa síce rozčuľovali že japonské noviny o tom nepísali. Ale nemecké média teraz tiež nič nepíšu. Nie sú o nič lepšie.

To znamená, ak by sa udiala takáto nehoda, tak by sme samozrejme neboli informovaní. Veď vtedy sa tak či onak nedá nič robiť. Napríklad jadrová elektráreň Krümmel má výkon 1 300 megawattov. To znamená, za jeden rok sa tam vyrobí rádioaktivita približne 1 300 bômb z Hirošimy. Po šiestich rokoch to už bude takmer 10 000 razy viac.

A táto rádioaktivita nie je ako v prípade výbuchu atómovej bomby vytlačená smerom hore, aby sa tam rovnomerne rozložila, ale unikne, vystúpi do výšky 40, 50 až 100 metrov, podľa toho, aká je horúca, ochladí sa a vietor ju bude pred sebou hnať ako absolútne smrtiaci oblak. A to sú ľahko prchavé, plynné látky, ale aj pevné čiastočky, ktoré sa odparili... Áno... a potom to závisí od vetra a od toho, či prší.

Dážď to svinstvo zrazí dole a zamorí celé územie. Ľuďom tak či tak niet pomoci. Veď ako ich evakuovať? V Nemecku žije na malej ploche 80 miliónov ľudí. To znamená, podľa smeru vetra by bolo zasiahnuté územie veľkosti Nemecka. Kam s tými ľuďmi? To znamená, my sme na rozdiel od Ukrajiny ale podobne ako Japonsko jedna veľká aglomerácia. Hustota obyvateľstva je tu 10 razy väčšia, ako na Ukrajine alebo v Bielorusku.

To znamená, že ak by sme napríklad museli evakuovať 2 milióny ľudí povedzme z Hamburgu, resp. 3 milióny ľudí aj s okolím, trvalo by to príliš dlho, medzičasom je oblak dávno tu. Ľudia sami začnú rádioaktívne žiariť. Vápnik v kostiach, železo v krvi, to všetko začne rádioaktívne žiariť, však? Takže takíto ľudia už nesmú medzi normálnych ľudí.

V súvislosti s knihou POKOJNE DO KATASTROFY, v roku 1981, keď vyšla v nakladateľstve 2001, sme vo všetkých nemeckých novinách tento je zo STERN-u, ale aj v ZEIT, SPIEGEL, SÜDDEUTSCHE, FRANKFURTER RUNDSCHAU uverejnili celostránkový inzerát. Pán Apel (vtedy bol spolkovým ministrom obrany) väčšinou sa vždy dozvedáme, ako dopadli manévre spolkovej armády.

V novej knihe POKOJNE DO KATASTROFY teraz čítame o manévroch, v ktorých ide o atómové katastrofy. V nich slúžil Kielsky prieplav ako hranica, za ktorou bolo potrebné udržať rádioaktívne zamorených mužov, ženy a deti. Po mostoch nemohli prejsť, tam stáli tanky s rozkazom strieľať. To preto ste nám o týchto manévroch nič nepovedali, lebo nemali žiadneho víťaza? Nehovorte, že ste o ničom nevedel.

Tú knihu máte k dispozícii! My sme vtedy rozposlali tritisíc kníh doporučene všetkým poslancom, všetkým ministrom, všetkým, ktorí v tejto krajine o niečom rozhodujú. - Mali ste nejakú odozvu? - Nie! Iba od pána Genschera, on bol vtedy ministrom vnútra. A zavolal vám? Napísal vám? Áno, on bol vtedy súčasne aj prezidentom atómového fóra. Už vstupom do tohto spolku sa zaviazal že bude podporovať jadrovú energiu všetkými prostriedkami.

Ale ako minister vnútra bol najvyšším orgánom dozoru nad bezpečnosťou reaktorov. - To je stret záujmov. - Áno, aj sme sa ho pýtali, že čo s tým chce robiť. Nato nám odpísal... že svoje členstvo v atómovom fóre pozastavil až do konca svojho funkčného obdobia. Či pozastavil aj svoje myslenie, o tom pochybujem. Poďme k tomu, čo ste práve povedal.

V prípade X, ak by skutočne nastal GAU, keby vznikla masová panika, a zákonite veľký počet obetí, pretože týmto ľuďom by sa nedalo pomôcť. Vezmime si takú transplantáciu kostnej drene. Tá sa môže uskutočniť iba medzi príbuznými, ktorí sú ale možno tiež kontaminovaní, nie je k dispozícii dostatok lekárov, obväzov, to všetko sa pre nedostatok nedá dostať zavčasu tam, kde treba, takže možno vychádzať z toho, že tí ľudia by počas nasledujúcich týždňov vegetovali a potom pomreli.

Ako by tomu armáda chcela zabrániť? Existujú na to nejaké konkrétne postupy? Aby si tí ľudia nepovedali, že pôjdeme do Mníchova, ak by sa to stalo tu, pôjdeme do Rakúska, chceme preč, k moru... Čo by spravila armáda? Počas týchto manévrov by armáda uzavrela oblasť do kruhu, podľa smeru vetra, a bránila by ľuďom, aby odtiaľ odišli, pretože by boli rádioaktívni. A ožiarili by ďalších.

A tak či tak im niet pomoci! Keď je človek silne rádioaktívne zamorený, všetko začne hniť zvnútra. Pokožka sa uvoľní od tela... červené mäso na povrchu je posiate hnisavými vredmi... a všetko je to neskutočne bolestivé. Hrtan, priedušnica, pažerák... to všetko sa rozpúšťa a zapaľuje. - Črevo sa rozpúšťa... - Poznáme tie obrázky z Hirošimy a Nagasaki o niekoľko týždňov neskôr, ľudia na nich sa doslova rozpadali, za veľkých bolestí.

Takže štát by to, čo z neho ešte ostalo, a relatívne zdravých ľudí chránil tým, - že by chorým zabránil utiecť, aby nekontaminovali ostatných. - Áno - To nám tiež nepovedia!- Veru. Nič iné im však ani neostáva. Ale pochybujem, že to bude fungovať, pretože ak by sa niečo také stalo, sa každý bude pokúšať čím skôr uniknúť zrejme aj príslušníci armády, ak majú rozum.

Takže by bolo dobré, mať motocykel, aby mohli prekonať prekážky a čo najskôr odtiaľ unikli. Naša vláda nám radí, že v prípade nehody sa treba ukryť v pivnici a vyčkať. Nuž, mnohé z týchto plynov sú ťažšie ako vzduch, klesajú k zemi a ľudia v pivniciach aspoň nebudú musieť tak dlho trpieť. Existuje vlastne iba jedna možnosť: čo najskôr preč odtiaľ! Pretože lekárska liečba nie je možná.

Reálne je možná skutočne iba pre ojedinelé prípady. Poznáme prípad McCluskyho. Americký technik na atómových zariadeniach, ktorý bol ožiarený ameríciom, teda iba jednou látkou, nie 1 200 látkami, ktoré vznikajú v reaktore. Toho potom uložili do olovenej postele ťažkej niekoľko ton, v špeciálnej miestnosti, kde museli filtrovať vzduch, ktorý vydychoval, a pol tucta lekárov v ochrannom skafandri s priezorom z olovnatého skla ho operovalo pomocou oceľových manipulátorov.

Potom musel ostať v tej miestnosti ešte asi pol roka. Vzduch, ktorý vydychoval, bolo treba filtrovať. Jeho fekálie vychádzali von na pohyblivom páse museli byť zneškodnené ako rádioaktívny materiál a jedlo dostával tiež na pohyblivom páse. V Nemecku nemáme jedinú takúto posteľ, také niečo je celkom nemožné. A v ojedinelých prípadoch možno podávať aj chelátory.

Sú to chemikálie... ktoré dokážu mobilizovať tých 1 200 látok alebo to, čo máme v tele, aby sa to vylúčilo. Je to všetko tak neskutočne nákladné, s množstvom lekárov, ktorí musia byť k dispozícii, že to vôbec nie je reálne! Hovorili ste o armáde. Vojaci nie sú voči rádioaktivite imúnni. V Černobyle nútili týchto ľudí, vojakov, aby odpratávali trosky. Nazývali ich likvidátori: bol to rozsudok smrti.

Štát vtedy donútil 600 až 800 tisíc ľudí ísť upratovať v ústrety smrti. - To sa v Nemecku nedá urobiť. - V armáde máme iba 200 tisíc vojakov. Nemyslím si však, že nájdeme dosť ľudí, ktorí to budú robiť dobrovoľne. V Rusku to nebolo o dobrovoľnosti. Boli by ich zastrelili, keby odmietli ísť. Aká je teraz situácia v Černobyle? Žiarenie je vonku, teraz robia veľkú schránku okolo toho, je to však iba divadlo, aby dali zarobiť stavebnému priemyslu, aby to Nemci smeli zaplatiť.

Je to hlúposť. To svinstvo je vonku, rozšírilo sa. K tomu však musím povedať: Černobyľ bol vojenský reaktor. Ide o toto: už som spomenul, že existuje urán 235 a urán 238. A... ak chcete získať plutónium, palivové články nesmú ostať v reaktore dlhšie ako dva alebo tri dni. Inak sa z plutónia stane 239, 240, 241, 242... A ako sme povedali, tie s párnym číslom sa nedajú štiepať. Sú nečistotou.

A oddeliť ich od seba je veľmi komplikované. Oddeliť navzájom urán 235 a 238, to ešte ide. - Ale oddeliť urán 239, 240, 241... - Čím vyššia hustota, tým je to ťažšie. Áno, je to prakticky nemožné, prípadne veľmi nákladné. Preto tam mali špeciálnu konštrukciu, ktorá umožňovala meniť palivové články počas prevádzky. - Aby získali čisté plutónium. - Áno Preto bolo vnútri iba málo rádioaktivity Iba zlomok.

U nás ostávajú palivové prvky v reaktore šesť rokov, a sú vyhorené oveľa viac. Tam sú tisícnásobky žiarenia, aké bolo v Černobyle. To znamená, naše reaktory sú takpovediac destilát. - Koncentrovaná rádioaktivita, v porovnaní s ktorou je Černobyľ detskou hračkou. - Presne tak! A napriek tomu mal obrovské následky, však? A nikto neveril, že rádioaktivita sa dokáže tak rýchlo rozptýliť po celej planéte.

To bolo niečo celkom nové, takže sú z toho isté poznatky. Neboli však vyvodené žiadne dôsledky okrem presviedčania obyvateľstva, že všetko je pod kontrolou. Že sa tá oblasť dá vyčistiť. Áno. A to tvrdil aj Gorbačov, na nátlak západu. A potom mu zomrela žena na rakovinu. To je tiež taká vec: máme stále viac rakoviny. Nedávno, keď som svoj film predvádzal vo Fessenheime, tak boli vo francúzskych novinách titulky, že 53 percent mužov a 48 percent žien vo Francúzsku ochorie na rakovinu.

- Vieme, ako vzniká rakovina: rádioaktivitou. - Okrem iných príčin. - Áno. amerických zdravotných úradov zverejnilo v roku 1968 správu, v ktorej sa uvádza, že jediný spôsob ako znížiť rakovinu je zabezpečiť, aby do prostredia neunikali rádioaktivita a nebezpečné chemikálie. Ale ľudia robia presný opak! Vlády odpálili už okolo 3 000 atómových bômb. A rádioaktivita, ktorá sa uvoľnila, tá sa znižuje iba veľmi pomaly.

To presahuje ľudskú predstavivosť. To sú stovky miliónov alebo miliardy rokov. Ľudstvo si neuvedomuje, že sa zahráva s technikou, ktorú nemôže zvládnuť, ktorá má kozmickú dimenziu! Myslím si, že človek ako tvor je blázon, je chorý. My sme jediný živočíšny druh, ktorý hubí sám seba. Ostatní vyhynuli na základe iných okolností, ako dopad meteoritu lebo na základe iných vecí, ktoré nemohli ovplyvniť. My sa vyhubíme sami! Prečo, to neviem!

A tých 1 200 produktov, ktoré vznikajú v reaktore: niektoré z nich sa rozpadnú v priebehu sekúnd, a iné zasa potrebujú miliardy rokov. A ako bolo povedané, mimoriadne zlé je to s uránovou muníciou. Uránová munícia je vlastne atómový odpad. Jednak zo zariadení na regeneráciu jadrového paliva, potom ako z palivových článkov vybrali novovytvorené plutónium a nevyhorený urán, oddelia ich, a potom zoberú urán 238 zo zariadenia na regeneráciu jadrového paliva.

Alebo, keď ich na začiatku vyrobili z uránovej rudy, tiež ich oddelia, U235 a U238, a tento odpadový produkt, atómový odpad, ten vystrieľajú v munícii. A keď ho vystrelia, vybuchne a zhorí s teplotou 4 až 5 tisíc stupňov Celzia pritom sa vytvoria celkom malé nanočastice, ktoré sa dostanú všade. Šíria sa vetrom, na obilie, do vody, všade! Dostávajú sa do tela, prechádzajú aj cez bunky, pretože sú tak malé.

Príroda nevyvinula nič na to, aby takéto niečo blokovala, pretože to je produkt človeka, tie nanočastice. Tie prejdú aj cez placentu na plod, krvno-mozgovú bariéru, cez to všetko prejdú. - Áno, jednoducho cez to prejdú. - S akým dôsledkom? Nuž s tým, že v tele už nie je nič chránené! Všetky bunky sa poškodia. - To znamená, vznikne rakovina. - Poškodí sa DNA.

Áno. A existujú niektoré látky, o ktorých vieme... DNA je niečo iné, ale rakovina, leukémia, imunitný systém, všetko sa poškodí. Nie je to iba rakovina. Je to... metabolizmus, všetko je tým ovplyvnené, negatívne! To znamená, ľudstvo bude stále viac choré, stále viac ľudí dostane rakovinu. Vieme, že s každou nehodou sa zaťaženie zvyšuje. Jedného dňa dostaneme rakovinu všetci!

Možno bude možné, dovtedy niektoré druhy rakoviny liečiť, potom však príde... ďalšia generácia rakoviny. A mnohí z týchto ľudí, ktorí boli zamorení v Černobyle, nemali jednu rakovinu, ale desiatky rôznych druhov rakoviny. Jednu či dve azda možno liečiť, ale nie všetky. Vo filme POKOJNE DO KATASTROFY prichádza k slovu aj pastor, ktorý hovorí, že keď sa pozrieme na to, aký zločin pácha rádioaktivita, tým že ničí DNA a prenáša sa na ďalšie pokolenia...

Ak sa na to pozrieme celkovo, všetky ostatné veľké zločiny ľudstva sú v porovnaní s ňou podružné! Ste tiež toho názoru? Áno, a nielen to! Martin Rees, bývalý prezident združenia THE ASSOCIATION FOR SCIENCE EDUCATION, teda najväčšieho vedeckého združenia v USA, ktoré vydáva aj časopis SCIENCE, dnes prezident ROYAL SOCIETY, teda britskej vedeckej organizácie, už začiatkom roku 2000 povedal, že sme na ceste vyhubiť sa.

Potom nasledovali desiatky držiteľov Nobelovej ceny v magazíne NATURE, s Paulom Crutzenom, ktorí vyhlásili, že sme dosiahli bod, z ktorého niet návratu. Zmizla polovica planktónu, polovica koralových útesov. Sme na ceste k záhube, oceány sú plné plastov, robíme nanotechnológiu v spojení s genetickým inžinierstvom aby sa tie nanočastice samy vyrábali. Vyrábame bakteriologické a chemické zbrane... ...ktoré poškodzujú DNA.

Vo všetkých oblastiach si pílime všetky konáre, na ktorých sedíme. BULLETIN OF ATOMIC SCIENTISTS v roku 2008 vydal špeciálne číslo PÄŤ MINÚT PRED POLNOCOU, kde vyhlásili, že s 90-percentnou pravdepodobnosťou sa ľudstvo do roku 2100 vyhubí, Do posledného jedinca. To budú predsa naši pravnuci! A v nemeckých médiách sa o tom vôbec nepísalo. Treba si uvedomiť, že to tvrdia najvyššie vedecké orgány!

Musí to byť vážne, keď zverejnili takúto vážnu výstrahu. Ale o tom sa dôsledne mlčí. To že v súčasnosti máme do činenia s ľuďmi, ktorí síce sú proti jadru, ale ešte viac sú proti ľuďom, ktorí dôsledne vystupujú proti jadru, ako napríklad vy, ktorí vedia povedať tvrdú pravdu do očí. Súvisí to azda aj s tým, že... vedcov po Hirošime a Nagasaki hrýzlo svedomie a skúsili to napraviť mierovým využitím jadra?

Možno to vidieť v tejto súvislosti? Einstein alebo iní vedci jednoznačne vyhlásili, že to bol najväčší zločin, akého je ľudstvo schopné... - Zločin, na ktorom sa podieľali! - Áno, sami to vnímali kriticky. - Skutočne? - Áno, Einstein neskôr spolu s 28 držiteľmi Nobelovej ceny založil BULLETIN OF ATOMIC SCIENTISTS, aby varoval pred atómovými nebezpečenstvami. Hrýzlo ich svedomie, bezpochyby!

Ale vojsku to bolo jedno. Tí myslia iba v mocenských kategóriách. Keď pri tom vyhynie celé ľudstvo, ich to vôbec nezaujíma. Sú chorí, rovnako ako politici. Väčšina politikov je psychicky chorá. Piero Roccini, hlavný psychoanalytik talianskeho parlamentu a senátu, čiže človek, ktorý liečil tých politikov, a robil s nimi psychoterapiu, po odchode do dôchodku napísal knihu NEURÓZA MOCI, kde uvádza, že viac ako 50 percent politikov je psychicky ťažko chorých.

Majú ťažkú narcistickú poruchu. Myslia iba seba. Chcú stáť vo svetle reflektorov, chcú byť dôležití, chcú mať veľa peňazí, chcú moc! Národ a ostatných majú úplne na háku. Nemajú empatiu, nedokážu sa vcítiť do iných ľudí. Sú psychicky ťažko chorí. A povedal, že títo ľudia sú najmenej spôsobilí, aby viedli národ. Vidíme to na Berlusconim, to je typický príklad.

Ale aj u nás sú politici takí istí. Ide im iba o moc. Nemajú žiadne ideály. Vidíme, že dnes už neexistuje pravica alebo ľavica, každý kradne od každého. Každý je ochotný spolčiť sa s každým. Ľavica teraz šmahom ruky zahodila svoje ideály, len aby sa tiež dostala k moci, aby mohla spoluvládnuť. Spoluvládnuť znamená dostať sa k úplatkom, o to im ide!

Kissinger, bývalý minister zahraničných vecí USA vraj raz povedal, že 90 percent politikov v jeho okolí je korupčných a možno ich kúpiť na každú špinavosť. Zdá sa, že to vystihol. - Možno ich bude aj viac, neviem... - Spomenuli ste politikov... - kedy to bol prijatý v Nemecku zákon o mierovom využívaní jadrovej energie? -V roku 1958. Aby Nemecko vôbec smelo stavať jadrové elektrárne, pretože nimi možno vyrábať plutónium.

My... Išlo len o atómovú bombu! Mám prísne tajné dokumenty z tohto obdobia, ktoré to dokazujú. Medzičasom boli odtajnené, preto smiem o tom hovoriť. Išlo len o atómovú bombu! Myslím, že v roku 1958 bol v nemeckom parlamente iba jeden profesor prírodných vied, ktorý hlasoval proti jadrovým elektrárňam. Určite jeho meno poznáte, mne už vypadlo. Jeho vtedy ostatní vypočúvali. Bol sám proti ostatným.

Keď sa tak pozrieme, pred čím varoval tak vidíme, že vo všetkých bodoch mal pravdu. Bol rehabilitovaný? - Nie! - Alebo, poučila sa z toho veda? Bol to Prof. Dr. Karl Bechert, ktorý bol aj rektorom univerzity. Zároveň bol predsedom výboru pre jadrovú energiu v Spolkovom sneme. Nevyhrážali sa mu, že príde o funkciu, že nebude smieť učiť? Nie, to nie, ale vysmiali ho!

Prvé vydanie knihy POKOJNE DO KATASTROFY som venoval práve jemu. On bol jediný, ktorý bol úprimný. Samozrejme, že mal pravdu. Veď on bol jediný, ktorý o tom niečo vedel. Bol predsa jadrový fyzik. Nemecko oficiálne vystúpilo z jadrovej energie. Vy tvrdíte, že to tak neostane. Nemecko predsa vyrába atómovú techniku a vyváža ju. Atómová technika je exportný šláger Nemecka. Vedeli by ste nám to objasniť?

Prvá vec: v prevádzke máme ešte deväť reaktorov, a to sú tie väčšie. Aké sú staré, v priemere? To je rôzne, ale sú to tie novšie, ktoré vraj nie sú až tak nebezpečné. Aj keď nebezpečné sú všetky! Tie, ktoré sú skutočne dezolátne a príliš nebezpečné, tie odstavili. Predbežne, treba podotknúť. Ostatné sú v prevádzke, vôbec sme z jadra nevystúpili.

A z tých reaktorov, ktoré boli odstavené, niektoré sú držané v zálohe ako rezerva. Takže sú udržiavané, aby ich opäť mohli spustiť, keď... vznikne potreba elektrickej energie, ktorú nebude možné pokryť. Čo sa stane s reaktorom, ktorý bol odstavený? Je stále rádioaktívny, je stále hrozbou? Ako to chápať? To nebezpečné na tom sú palivové články.

Sú to... prúty dlhé 4 metre, hrubé ako palec, z zirkaloy to je zliatina (zirkónu a cínu), ktorá znesie vysokú teplotu. A tie sa usporiadajú do palivových článkov, v ktorých je povedzme 480 prútov vedľa seba. Medzi nimi je trochu miesta, aby tadiaľ mohla prúdiť voda, ktorá ich chladí. - To je to, čo vidno v bazénoch, na fotografiách.

- Áno! A keď články vyhoria, musia byť pod vodou vybrané z reaktora a preložené do skladovacej nádrže, čo je vlastne veľký bazén. Nemožno ich jednoducho vytiahnuť na vzduch, musia byť ustavične chladené. Ak chladenie vypadne, začnú sa taviť. Žiarením sa rozžeravia... a ten zirkaloy sa začne taviť a horieť, pretože je horľavý, to je na tom to nebezpečné.

A hrozí aj výbuch vodíka, pretože rádioaktívne žiarenie rozkladá vodu na vodík a kyslík, vytvorí sa výbušný plyn, celé to treskne, Potom začne horieť aj zirkaloy a tiež vybuchne. A z toho množstva chemikálií, tých substancií, izotopov, sa spontánne vytvorí výbušná látka, a celé to môže vyletieť do vzduchu. Takže sa to musí stále chladiť, chladiť, chladiť!

Keď niekto pôjde okolo a vpáli do toho pancierovú päsť, tak už niet o čom rozmýšľať, už nás nič nezachráni. To znamená, s dnešnou modernou pancierovou päsťou s vysokou prieraznosťou, s hrotom z ochudobneného uránu, ktorá prejde cez tri metre betónu, je jadrová elektráreň vlastne ideálnym cieľom teroristického útoku. Tie prejdú oveľa hlbšie, sú stavané na to, aby prerazili dvanásť podlaží, v Iráne a tam zničili linky na obohacovanie uránu.

Už s obyčajnou pancierovou päsťou prerazíte betónové alebo oceľové steny hrubé jeden meter. - Možno vôbec jadrové elektrárne pred nimi chrániť? - Vôbec nie! Vôbec nie! Na to som upozorňoval od samého začiatku. V roku 1974 som bol pred výborom spolkového snemu vypočutý ako expert. Už vtedy som na to upozorňoval a povedal som im, že sú blázni.

A povedal som to isté aj pred americkým senátom: sabotáž, terorizmus... Poviem vám niečo k terorizmu: Američania majú General Accounting Office niečo ako u nás Spolkový účtovný dvor, ibaže má oveľa väčšie kompetencie. Zostavili sabotážne jednotky, a povedali im: je vás 6, choďte do toho a toho reaktora a prineste nám niečo ako dôkaz, že ste tam prenikli.

- Aby videli, pokiaľ sa dostanú. - Áno. - A?- Všetci boli úspešní! Všetci odtiaľ priniesli nejaké dôkazy. Nepovedali, ako sa dostali dnu, zrejme preoblečení za zamestnancov... Ešte aj Greenpeace si občas spraví zábavu a prepadne nejaký reaktor s rebríkmi, to im tiež doteraz vychádzalo. Teraz si vezmite teroristov odhodlaných na smrť. Ako ich chcú zadržať?

Majú rakety, pancierové päste, veď im stačí prehučať po rieke motorovým člnom a odpáliť ich, bum, bum... aj viaceré rakety. A je koniec: dovidenia Nemecko, však? Povedzme si niečo o typoch reaktorov. Aké typy reaktorov sú rozšírené na svete, tie ktoré sú stavané v licencii? Sú to varné reaktory a tlakovodné reaktory. Jedny predáva GENERAL ELECTRIC a druhé zasa WESTINGHOUSE.

- To sú americké firmy. - Áno. - Existujú aj nemecké reaktory? - Áno, mali sme vysokoteplotný reaktor. - Nepresadil sa? - V ňom sa nepoužívali palivové prúty, ale gule. - Tie však nie sú efektívne! - To bolo na dlani. Mali sme reaktor... a hneď na začiatku tam niečo buchlo, už po ôsmich dňoch. A potom sa zistilo, že už sa tam nedá dostať. Že už sa nedá nič robiť.

Tak to rýchlo odstavili, nikdy to už nešlo do prevádzky. Bolo to rádioaktívne zamorené, lebo to bolo v prevádzke. A už sa nedalo nič robiť, je to ako teraz vo Fukušime, tam sa tiež už nedá nič robiť. Všetci si myslíme, že Fukušima je dávno uzavretá záležitosť. Nie je! Jedným z hlavných problémov, a je ich viac, pretože sú tam štyri reaktory, je reaktor č. 4. Nachádza sa tam bazén na skladovanie článkov, obrovský bazén, na druhom podlaží.

A tam skladujú viac ako 5 000 vyhorených palivových článkov. - Čiže vysokorádioaktívny materiál. - Vysokorádioaktívny! Všetky nazbierané články v tom obrovskom bazéne. A ten popraskal. Teraz z neho uniká chladiaca voda. A tak došlo čiastočne k roztaveniu článkov, to znamená, kov sa prehrial, roztavil... potom zasa stuhol, pretože tam vodometmi striekali vodu.

Voda však stále uniká z tých istých trhlín. A keďže už to robia 2,5 roka, tá pôda zmäkla. Celá tá obrovská budova prakticky pláva na vode. Na vode s pieskom. A preto... celý bazén na skladovanie vyhorených článkov na jednej strane poklesol. Posúva sa... klesá, stojí krivo. Na jednej strane poklesol už o jeden meter a to spôsobuje obrovské pnutie v základoch budovy.

Betónové piliere, ktoré už boli poškodené výbuchom vodíka. Celé je to dezolátne a zároveň sa to rozpadá pôsobením rádioaktivity... Tak si povedali, musíme vybrať palivové články. Správne. Ale ako? Ak použijú žeriav, horná tretina visí na háku. A tie prúty sa nesmú dostať z vody. Vtedy je radiácia tak vysoká, že človek hneď zomrie. Takže to musia spraviť automatizovane, diaľkovým ovládaním.

Všetko je tam však už poškodené a zničené. Nemožno tam poslať ľudí, po pol hodine by ich to zabilo. Takže pod vodou musia zasunúť tie palivové články do kontajnerov CASTOR (kontajner na jadrové palivo). To však nejde spraviť. Nič z toho nejde spraviť. A teraz stačí jedno malé zemetrasenie alebo výbuch... a bazén sa poškodí ešte viac, zostávajúca vody vytečie, palivové články sa zohrejú povedzme na 2 000 °C, vtedy začne horieť zirkón, nastane atómový výbuch, pretože je tam plno plutónia.

Nie malý výbuch, ale veľký! Tam sú toho celé tony, a na obyčajnú bombu stačí šesť kilogramov, a sú aj menšie. Ak máte tony plutónia, ktoré výbuchom stlačíte do seba, nastane obrovský výbuch. Výbuch veľkej atómovej bomby. A nezostane tam nič. Ale aj keď nedôjde k atómovému výbuchu, keď to svinstvo vyjde von... a ono vychádza von ustavične, lebo je vyplavované z trhlín, do mora, a ľudia budú jesť tuniaky a súťažiť na pobreží v surfovaní, v Tokiu majú byť dokonca olympijské hry...

Samé šialenstvo. A už toho uniklo von toľko... že japonská vláda zvažovala možnosť... evakuovať Tokio. Ale kam dáte 30 miliónov ľudí? A tam bije priemyselné srdce Japonska! Bude po nich! Tokio malo šťastie, že počas katastrofy v roku 2011 vietor vial väčšinou na oceán. Áno, takmer vždy. Ale keď sa to teraz stane... tie palivové články, tých 5 000 prútov, keď sa tie vymknú kontrole... a zohrejú sa, všetky tie plynné, poloprchavé látky budú vymrštené z reaktora.

Ako by ste porovnali Fukušimu a Černobyľ, z pohľadu potenciálu rádioaktívneho ožiarenia? Fukušima je 12-tisíc razy horšia, áno! A pritom ešte nie je všetko vonku, to tam iba drieme. Áno, hlavne v tom skladovacom bazéne. Mali sme výbuchy, v ostatných reaktoroch a došlo tam k roztaveniu jadra. Odtiaľ sa uvoľnilo veľa žiarenia.

Ten skladovací bazén, kde je povedzme 95 percent a viac z celého potenciálu žiarenia, ten sa ešte nevymkol spod kontroly, ale je k tomu blízko. Čiastočne už došlo k roztaveniu, ale stále tam bola voda... aby sa to nevymklo kontrole. Ak sa to stane, Japonsko je hotové. - Prinajmenšom veľké časti Japonska. - To, že sa u nás sa o Fukušime nehovorí... súvisí aj tým, že Fukušima nie je v našej bezprostrednej blízkosti ako Ukrajina a Černobyľ.

Napriek tomu, keď si uvedomíme 12 000-násobný potenciál rádioaktívneho zamorenia, to určite pocítime aj tu v Nemecku. Ale veď Komisia EÚ už má pripravené príslušné zákony. Ak sa to stane, tak jednoducho zdvihnú povolený limit žiarenia na kilogram potraviny na 4 000 becquerelov. To bude mať na nás veľký dopad. Výskyt rakoviny sa aj u nás zdvojnásobí.

To je úplne jednoznačné. A čo je na tom zlé: nemôžeme nič robiť. Vôbec nič! Čo je na tom zaujímavé, aj keď slovo zaujímavé nie je namieste, atómová loby, atómové hospodárstvo dokázalo privatizovať zisky a všetko, čo súvisí s následnými nákladmi, okrem iných likvidácia jadrového odpadu, to bolo presunuté na štát. A žiadna jadrová elektráreň nie je poistená. Pretože žiadna poisťovňa to nedokáže. Ako je to možné? Koniec 1. časti Titulky pre vás pripravil ďurino
x Bilance rok po Fukušimské jaderné havárii a perspektivy světové energetiky.

Šest japonských žen nabízí brutálně upřímné názory na stav dekontaminace, odhalení skandálů a nepravd o jaderné havárii ve Fukušimě, a jak to ovlivnilo jejich životy, domovy a rodiny. Více než rok od doby, co se tři reaktory zhroutily v jaderné elektrárně Fukushima Daiichi, vyrůstají v Japonsku široká, různorodá proti-jaderná hnutí. Nejvíce to je patrné v prefektuře elektrárny Fukušima, kde skupina místních žen směle protestuje na ohlušující ticho japonské vlády, nad nejhorší jadernou havárii tohoto století. Do značné míry je ignorovaly jejich vlastní média, proto tyto statečné ženy odložily stranou jejich kulturní plachost a podělily se o své brutálně upřímné názory na stav dekontaminace, odhalení, nepravdy a stagnující politické klima v dnešním Japonsku. Uvidíte vzácné záběry zevnitř uzavřené zóny, stejně jako z opuštěných okolních měst. Ženy z Fukušimy ("Fukushima no Onnatachi") nabízí překvapivě upřímné postřehy, s vlastními ženskými hlasy o tom, co se stalo s jejich životy, domovy, a rodinami po 11. 3.
xRubriky
Odkazy
Měsíční archiv
Výběr tématu
Anketa

Nefunguje
Nefunguje video na této straně?
Pošli link
Ahoj, podívej se na zajímavé video
Po stlačení tlačítka "Pošli" nezapomeň vyplnit správnou e-mailovou adresu a pak odeslat.

Odkaz videa
Credits

webdesign 2006 - 2014 by TrendSpotter. Spotter.TV is independent, nonprofitable, noncommercial site. Only for education purposes in the Czech and Slovak republic. Strictly embedded content is based on public domain, or Standard YouTube license, or Creative Commons license, or Copyright, or custom licenses based on public video sites for shared content. All other brand names, product names, or trademarks belong to their respective holders. Other links and information may not be relevant to embedded media. Randomly displayed banners are not managed by Spotter.